AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
INTERNOVANIE
Hneď od začiatku okupácie, po vpáde maďarsko-fašistických hôrd, začalo sa masové prenasledovanie slovanského a antifašistického ľudu v Báčke. Vyháňanie jednej čiastky srbského a taktiež istý počet i slovenského ľudu za hranice a masové internovanie boli na dennom poriadku.
Takto Slováci žijúci v Báčke pocítili hneď od začiatku okupácie metódy nového poriadku v Európe, ktoré zavádzal Hitler a jeho satelity, akým bol i maďarský diktátor Horthy, ktorý z vďaky voči Hitlerovi, že mu pri trhaní Československa dal južnú a východnú čiastku Slovenska a pri útoku na Juhosláviu mu dovolili okupovať Báčku a Baranju, kopíroval všetky metódy a poriadky zavádzané Hitlerom. Preto podľa príkladu Hitlera i Maďari zavierali a sprevádzali Slovákov, Ukrajincov a neskoršie i Rumunov do koncentračných táborov.
Takéto koncentračné tábory Maďarsko malo mnoho, ale spomenieme len tie, v ktorých boli internovaní len Slováci, ako sú: Vizić, Aerodrom a Oficiersky dom v Novom Sade, Báčska Topola, Veľká Kanjiža, Starý Bečej, Jarvan Korház v Sombore, Garan, Kistarcsa, Csilag erőt v Komárne a Toloncház v Budapešti.
Život v týchto koncentračných táboroch bol hrozný. Zaobchádzanie bolo surové a strava mizerná. Pobyt medzi stenami Toloncházu, v ktorom sa nachádzala peštianska spodina, zlodeji, žobráci v spoločnosti s prostitútmi, duševnými a telesnými, v spoločnosti úplne zvrhlej, bol opravdivým utrpením.
Ako ilustráciu maďarských koncentračných táborov opíšeme tábor v Kistarcsi. Tento internačný tábor sa nachádzal neďaleko Budapešti, vzdialený od nej asi 18 km. Pozostával zo siedmich budov. Okolo tých budov bola vysoká stena, na ktorej sa nachádzali elektrickým prúdom nabité drôty. V každom rohu bola strážna veža s guľometom a jeho obsluhou strážnikom. Akýkoľvek útek z tábora bol nemožný. Strava bola mizerná a nečistota ohromná, najmä ku koncu vojny. I keď tuná mali postele, z nich bol slabý osoh, zaplienili sa v nich ploštice v ohromnom počte, takže o nejakom spánku tu nemohlo byť ani reči. Keď k tomu pridáme ešte množstvo bĺch, môžeme si predstaviť, aký život tam mohol byť. Stalo sa napr., že sa niekoľkí pokúsili o útek, keď ich dochytili strážnici, natoľko ich zbili, že následky toho budú cítiť do svojej smrti. Ponižovanie, surové nadávky a bitka boli na dennom poriadku. Vôbec zaobchádzanie v koncentračnom tábore bolo neľudské, zverské do najvyššieho stupňa a nedôstojné každého štátu, ktorý sa chcel za kultúrny považovať. Čím viac sa blížilo ku koncu vojny, tým sa zaobchádzanie stávalo horším a maďarskí fašisti úplne začali kopírovať nemecké metódy zaobchádzania s väzňami i v koncentračných táboroch. Keďže maďarskí tyrani nemali také moderné prístroje na trýznenie ako Nemci, trýznili a mučili podľa svojich schopností stredovekým spôsobom. O zaobchádzaní v maďarských koncentrákoch svedčí 122 zápisníc, výpovede ľudí, ktorí boli zavretí v týchto koncentrákoch.
Väčšinou všetci tí, ktorí sa dostali do koncentračných táborov, boli odvlečení do Armády, a ako tam s nimi zaobchádzali, o tom hovorí naša zvláštna stať Armáda.
Najhoršie zločiny v koncentračných táboroch boli páchané, keď sa blížila Červená armáda. Maďarskí a nemeckí fašisti pred Červenou armádou vyprázdňovali mestá i dediny a obyvateľstvo hnali pred sebou. Samo sebou sa rozumie, že i koncentračné tábory vyprázdnili, aby za sebou nezanechali svedkov, ktorí by ich mohli obviňovať.
Keď sa územie Maďarska pri poslednej fáze vojny zmenšilo, že už nemali kde sťahovať koncentračné tábory, presťahovali ich za hranice do Rakúska, Čiech, ale hlavne do Nemecka.
Takto sa tieto naše slovenské obete maďarsko-nemeckého fašizmu dostali do koncentračných táborov vo Flossenburgu, v Horzburgu, Dachau, Sachsenhause, Schcersingeri, Belsen Belgere, Mauthausene, Buchenwalde, Pawnsbrucku, Dortmunde, Streashofe, Auschwitzi, Torezine, Pankráci v Prahe a v iných. Ako zaobchádzali s ľuďmi v týchto koncentračných táboroch, akými neľudskými spôsobmi ich mučili, trýznili, vraždili, zabíjali a za živa spaľovali, je celému svetu známe. Spojenecké vyšetrujúce komisie zozbierali mnoho dokazujúceho materiálu, a preto si myslíme, že stačí, keď s priloženými zápisnicami dokážeme, že i naši, slovenskí mužovia a ženy boli odvlečení do týchto táborov a tam mučení a vraždení.
Aby zachránili, alebo aspoň predĺžili svoj život, museli mnohokrát jesť ľudské mäso a to, čo bolo pohodené psom. Život v takýchto koncentračných táboroch bol taký neznesiteľný, že ak niekto v nich vydržal šesť mesiacov, bol od samých komandantov táborov a dozorcov nazývaný švindlerom, lebo to mali tak vypočítané, že i najsilnejší jednotlivci vydržali len šesť mesiacov.
O tom, ako trýznili v koncentračných táboroch, dokazujú zápisnice tých, ktorí sa vrátili, ale o tom, ako spaľovali, by mohli hovoriť len tí, ktorí i to pretrpeli. Tých však nieto. Tí zahynuli a to, že i tieto obete mal náš slovenský ľud, ktorý padol pod maďarsko-fašistický režim, dokazujú zápisnice pod číslami: D-1, 17, 19, 43, 49, 50, 52, 57, 59, 64, 70, 75, 81, 82, 83, 96, 98, 99, 111 a 121, a to, že medzi nimi boli i obete ženského pohlavia, zápisnice čísla: D-48, 73, 97…
Slovenský ľud v Báčke okrem týchto hore uvedených obetí mal ešte i obete, ktoré boli povraždené v koncentračných táboroch, ale o ktorých nemal kto udať dáta do zápisnice.
NÁSILNÉ ODVÁDZANIE SLOVÁKOV K VOJSKU NA NÚTENÉ PRÁCE A NÚTENÝ VSTUP DO ORGANIZÁCIE LEVENTE
Keď maďarsko-fašistickí okupanti okupovali Báčku, chceli si získať Slovákov pre uskutočňovanie svojej zločineckej politiky proti bratom Srbom a ostatným antifašistickým národom žijúcim spolu so Slovákmi v Báčke.
To sa im však nepodarilo. Maďari všade narážali na odpor slovenského ľudu v Báčke. Každý pokus Maďarov, aby si ich získal, zjednotil ich ešte väčšmi s bratmi Srbmi a ostatnými antifašistickými národmi.
Maďarsko-fašistickí okupanti hneď ukázali svoju pravú tvár aj proti Slovákom.
Keď videli, že si nemôžu získať slovenský ľud pre svoju zločineckú politiku, hodili sa na prevýchovu slovenskej mládeže nútenou organizáciou Levente, ktorá má za cieľ prevychovať slovenských chlapcov vo fašisticko-vojenskom duchu a potom ich verbovať do vojska a odviesť ich do boja proti bratským sovietskym národom.
Ako učiteľov tejto organizácie maďarskí okupanti poslali do každej slovenskej obce vycvičené na trýznenie a bitie fašisticko-maďarské zvery, ako boli: Marosi, Kapitany, Fodor, Varga, Špank, Kovač a mnohí iní. Títo vedúci organizácie Levente ani trochu nezaostali za svojimi stredovekými predkami.
Hneď po príchode maďarsko-horthyovských fašistických bánd začal nútený vstup slovenských chlapcov do fašistickej organizácie Levente. Mysleli si, že tu zvíťazia.
Ale mladé slovenské pokolenie sa im nepoddalo. Maďari aj tu dožili veľký neúspech.
Slovenských chlapcov začali policajti hnať pod puškami na cvičenia, ale lepšie povedané do mučiarní. Tu im nadávali, urážali ich na národnej cti, trýznili a bili, ako nám hovorí zápisnica číslo H-13 o Štefanovi Mičkovi z Pivnice, ktorého v mučiarni bili a nútili ho, aby sa zapísal za Maďara, keďže sa ako povedomý Slovák nechcel pomaďarčiť, a keď viac nemohol zniesť bitie, utiekol z cvičiska a mučitelia začali za ním strieľať. Alebo ako nám hovorí zápisnica číslo H-349 o Samovi Selskému z Hložian, keď si nechcel položiť na hlavu leventistickú čiapku, preto mu ostrihali vlasy a s tým mu zošpatili hlavu, až kým mu vlasy nenarástli, a pritom ho zaviazali o strom a potom ho pichali nožničkami po celom tele celú hodinu. Ale sa nezastavili pri trýznení a bití slovenských chlapcov, šli ďalej, takže následkom trýznenia zapríčinili aj smrť slovenských chlapcov, ako nám hovorí zápisnica číslo H-457, kde jedenásťročného chlapca Michala Chrťana z Kysáča, pretože nevedel po maďarsky, Varga a Špank z Nového Sadu, zvery v ľudskej podobe, povalili na zem, bili, šliapali po ňom a urážali na národnej cti: Butta toth a Bides tóth, potom ho prehnali po cvičisku, až kým nepadol do bezvedomia. Keď ho odviezli domov, dostal zápal mozgu a za jeden deň zomrel.
Takéto zločiny spáchali nad tisíckami slovenských chlapcov v celej Báčke v mene svojej svätoštefanskej koruny.
Slovenský národ, ako i mládež nesedeli so založenými rukami a nehľadeli, ako ich idú maďarsko-horthyovské fašistické zvery zničiť, ale ešte v lete 1941 sa zúčastnili národného povstania spolu s juhoslovanskými národmi. Začali vstupovať do partizánskeho odboja a zúčastnili sa organizovania národného povstania a v ničení maďarských krvilačných zverí. Každý nový spáchaný zločin bol výzva a vstup do boja.
Maďarsko-fašistický okupant jednohlasne vyhlásením 16. decembra 1941 pripojil si k Maďarsku okupovanú Báčku, i keď je známe každému, že Maďarsko podpísalo zmluvu s Juhosláviou o večnom priateľstve, ktorá bola podpísaná maďarskou vládou. Pripojením týchto juhoslovanských krajov okupant začal hneď nútene odvádzať slovanských chlapcov. Nezákonné bolo okupovať Báčku a mobilizovať slovenských chlapcov do svojho vojska, lebo to neschválila ani medzinárodná organizácia.
V októbri 1941 predsa začali s násilnou mobilizáciou slovenských chlapcov do svojho imperialistického vojska a potom ich odvádzali do boja proti bratským sovietskym národom.
Najprv ich odviedli do kasární, kde boli najhroznejšími spôsobmi trýznení, len preto, že nevedeli po maďarsky, ako nám jasne hovorí zápisnica číslo H-341 o Štefanovi Valentovi z Lalite, ktorý bol vojakom v meste Baja. Tam ho dôstojníci na cvičeniach trýznili, kde musel ležať i v blate po pár hodín, len preto, že nevedel po maďarsky. Tak ako bolo v kasárňach, tak bolo i na fronte. Každého trýznili, bili najhroznejšími spôsobmi a urážali na národnej cti. Slovákov dávali na najnebezpečnejšie miesta. Ako nám hovorí zápisnica H-83 o Jánovi Mrázovi z Petrovca, ktorý bol násilne odvedený na Východný front. Keďže nechcel bojovať proti bratským sovietskym národom, zaviazali ho a dali ho visieť dve a pol hodiny, kde trikrát padol do bezvedomia. Pri prvej príležitosti prebehol k Červenej armáde.
Keď bol niekto chorý, tak mu to nechceli priznať a liečiť ho, ale ho ďalej trýznili a preháňali, ako nám hovorí zápisnica H-163 o Michalovi Demiterovi z Lalite, ktorý bol už na smrť chorý, ale vojenskí lekári ho nechceli liečiť, len preto, že bol Slovák, a ďalej ho trýznili.
Trebárs slovenských chlapcov trýznili, bili, dávali ich na fronte na najnebezpečnejšie miesta a tým spôsobom ich chceli alebo pomaďarčiť, alebo zničiť a využiť na uskutočňovanie svojich zločineckých plánov. To sa im však nepodarilo. Slovenskí chlapci pri prvej príležitosti utekali k bratskej Červenej armáde, alebo domov, a odtiaľto do slovenského partizánskeho oddielu v Báčke.
Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke
