AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
V prenasledovaní Slovákov v Báčke rozoznávame dve fázy:
I. Počas vnikania na územie Báčky a v prvých dňoch okupácie maďarské vojenské útvary a orgány maďarského kráľovského protišpionážneho oddelenia so sídlom v Novom Sade, za výdatnej pomoci nemeckej menšiny, členov hitlerovského združenia Kulturbundu a fašisticky orientovaných Maďarov, začali uskutočňovať svoj pekelný plán.
V slovenských obciach pristúpili k zostavovaniu menoslovu osôb, ktoré boli známe ako nekompromisní vlastenci, hlásatelia spolupráce so Srbmi a idey všeslovanskej vzájomnosti počas juhoslovanskej éry, ako nezmieriteľní odporcovia, nepriatelia myšlienky svätoštefanskej, ako členovia juhoslovanskej organizácie Četnik, ako aj tých, ktorí výčiny nacifašizmu verejne, prednáškami alebo skrze tlač, biľagovali.
Osoby uvedené v menoslove potom boli zaradené, v najľahšom prípade, do zoznamu rukojemníkov, ktorí zodpovedali za poriadok vo svojej obci. V prípade narušenia poriadku hrozili im odstrelením.
Tých, ktorí sa im zdali nebezpečnejší – internovali.
Internovanie bolo trojaké:
- internovanie celých rodín,
- internovanie iba jednotlivých osôb do politických internačných táborov alebo
- internovanie jednotlivcov, vlastne odstránenie jednotlivcov z doterajšieho miesta pobytu a ich presťahovanie do niektorého miesta v srdci Maďarska, kde sa museli stále zdržovať, nesmeli sa odtiaľ vzďaľovať a museli sa každodenne alebo dvakrát týždenne hlásiť žandárskej stanici.
II. Po vstupe SSSR do vojny nastáva druhá fáza. Maďarské protišpionážne oddelenie v Novom Sade dostáva posilu z najkrvavejšej ustanovizne, ktorá sa stala najväčším strachom pre všetkých Slovanov vlastencov v Báčke, zo zlopovestného Maďarského kráľovského 5/1 vyšetrujúceho žandárskeho pododdielu v Novom Sade s expozitúrami v Ďurdeve, Ade, Srbobrane, Čurugu, Báčskej Topole, Sombore a Subotici.
Metódy práce pri vyšetrovaní
Maďarsko-fašistickí okupanti vypracovali veľmi rafinovaný systém vyšetrovania, ktorého metódy prevyšovali i španielsku inkvizíciu. Pri vymáhaní výpovedí neváhali použiť najukrutnejšie spôsoby vynucovania bez toho, žeby boli mali k tomu nejaký podklad, bolo to čisté ukojenie sadistických sklonov.
Výsluch:
Ako začiatok vyšetrovania v druhej fáze možno považovať moment zatýkania osoby, ktorá bola najčastejšie úplne neopodstatnene podozrievaná, že má súvis s akciami a hnutím subverzných elementov. Zatýkania prevádzkovali orgány armády v civilnom odeve so spoluprácou žandárov a v prítomnosti miestnej polície. Najprv vykonali prehliadku bytu hľadajúc pritom kompromitujúci materiál. Pri viacerých prípadoch bolo zistené, že v tom prípade, keď nič nenašli, od svojho úmyslu neupustili, ale materiál jednoducho podstrčili. Po vykonanej prehliadke nasledovalo zatýkanie.
Po príchode do armády nasledoval výsluch. Niekedy sa však stalo, že s výsluchom začali iba na nasledujúci deň, alebo iba po niekoľkých dňoch, ba dokonca boli prípady, že vôbec neboli vypočúvaní.
Výsluch sa dial po jednom. Zatknutého vyviedli do spoločnej miestnosti, v ktorej sa dovtedy nachádzal, obyčajne pred troch vyšetrovateľov. Ináč takých miestností bolo viac. Niekoľko ich bolo na prízemí (pre mužov), na poschodí (pre ženy) a najväčšie oddelenie sa nachádzalo v pivnici. Pivnica bola veľmi nezdravá, bez oblokov, prevažne so zastretými oknami, nabitá mužskými a ženskými osobami.
Na zatknutých dozeral žandár, ktorý nedovolil ani rozhovor, ani pohybovanie. Stále otočení k stene, zatknutí jednu hodinu stáli a jednu sedeli. Akékoľvek pohybovanie rukami bolo prísne zakázané.
Spávalo sa na holej dlážke. Dve hodiny sa stálo a dve spalo. Na potrebu sa mohlo ísť iba v určený čas, a to po jednom. Výsluch sa začal priamou obžalobou zo spojenia so subverznými elementmi v tom zmysle, že dotyčný buď peňažne, buď stravou podporoval partizánov, poskytoval im nocľah, úkryt, alebo že rozširoval partizánske letáky, oboznamoval iných s ich obsahom, buďto že aj sám osobne účinkoval v partizánskej organizácii.
Keď vypočutý nedával žiadnu odpoveď alebo jeho odpoveď nespĺňala očakávania inkvizítorov, nasledovalo trýznenie, aké nezaznamenali dejiny kultúrnych národov. Každá z týchto obetí skúsila systém trýznenia, ktorý okupant vypracoval do podrobností a dôsledne ho aj praktikoval. Výsluchy sa diali permanentne vo dne i v noci. Takýto inkvizítorský výsluch trval celú jednu hodinu a často i dlhšie.
Spôsoby trýznenia boli rozličné. Najčastejšie k tomu používali gumenú palicu (rôznej hrúbky a dĺžky), rôzne tvrdé predmety, drevenú lavicu, elektrický prúd, železné kliešte, klince, ihly, vrecia so štyridsaťkilogramovým obsahom, papierové vrecko s chrenom, cvikanie prstov do dvier a rôzne druhy duševného trýznenia, ako sú vysmievanie, urážanie, ponižovanie a iné.
