AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
Ovzdušie, v ktorom sa okupovanie Banátu dialo, bolo veľmi dusné. Bombardovanie Belehradu a útek nášho živlu z Belehradu do našich dedín a drzé chovanie sa domácich Nemcov, ktorí boli piatou kolónou nemeckého vojska, pôsobilo na náš ľud veľmi rušivo.
ZLOČINY, KTORÉ POPÁCHAL OKUPANT A JEHO POMÁHAČI NA SLOVENSKOM ĽUDE V BANÁTE
Okupovanie našich dedín v Banáte sa dialo od 8. do 15. apríla 1941, a to tým spôsobom, že do obecných úradov nasadzovali v prvom rade Nemcov, Maďarov alebo ostatných im naklonených ľudí. Tak sa stalo, že vo všetkých dedinách na notárske miesta boli postavení domáci Nemci a len niekde starostom obce bol Slovák. Súčasne títo domáci Nemci popísali im všetok nespoľahlivý ľud, pozatvárali a prípadne aj likvidovali. Zoznam týchto nespoľahlivých ľudí bol i v Kovačici, ako i v druhých slovenských dedinách. Tak napríklad v Hajdušici nemecký dôstojník dal si zavolať tamojšieho evanjelického farára, slovenského básnika Štefana Valenta-Šubarova, dobrého Slováka a Slovana, a tiež dobrého Slováka Jána Zdychana do hostinca, kde ich sám zastrelil.
Nemecké vojsko pri vstupe do slovenských dedín sa snažilo využiť svoje spojenectvo s tzv. Slovenskou tisovsko-tukovskou republikou. Ale keď videli, že slovenský ľud v Banáte nesúhlasí s politikou týchto slovenských fašistov – kolaborantov Tisa a Tuku, pokúsili sa získať si dôveru pomocou cirkvi, ale ani tento plán sa im neuskutočnil. Okupant hneď po príchode do nášho prostredia snažil sa získať vedúcich slovenských organizácií pre svoje ciele. K tomu okupanti angažovali aj konzulát Slovenskej republiky v Belehrade, ktorého členovia agitovali v slovenských dedinách. Všetky tieto prípravné práce smerovali k tomu, že pri jednej návšteve v Padine vicebána Szépa Lapa nadávali Slovákom, že sú neorganizované svine. Týždeň na to boli povolaní k spomenutému vicebánovi padinskí občania Janko Petráš, lekárnik, a Dr. Ján Rápoš, lekár. Na tomto predvolaní menovaným Slovákom bolo nastolené, že sa Slováci majú zorganizovať v „kultúrny spolok, ktorý bude reprezentovaný jedným človekom a s ktorým by okupačné úrady mohli právoplatne vyjednávať“. Hneď nastolili otázku možnosti vstupu Slovákov do nemeckej armády a žiadali, aby spomenutí dvaja Slováci dali svoje dobrovoľné schválenie. Keď sa títo vyjadrili, že nie sú kompetentní v mene slovenského ľudu hovoriť, Szép Lap im nariadil, že majú zvolať zástupcov zo všetkých slovenských dedín do Kovačice na nasledujúcu sobotu a že on a komandant vojenskej moci v Bečkereku so svojím sprievodom a tiež so slovenským konzulom z Belehradu prídu do Kovačice, kde sa založí „kultúrny spolok“ Slovákov v Banáte. Na tejto schôdzi, kde boli zastúpené všetky slovenské dediny a kde predsedoval komandant voj. moci Banátu, bola veľmi chmúrna nálada. A keď sa zo Slovákov nikto nechcel prijať predsedníctva tohto spolku, bol prinútený to prijať Andrej Miháľ, ktorý po krátkom čase bol pozbavený predsedníctva, nakoľko im nevyhovoval. Za nového predsedu nanútili Jána Petráša, ktorý organizáciu tohto spolku uskutočnil iba na papieri, a takto ani Petráš nič nevykonal, čo okupanti žiadali.
Keď okupanti videli, že ani s „kultúrnym“ spolkom nemôžu vykonať, čo si želajú, hľadeli to urobiť cestou politických obcí (miestnych obecných výborov). Tak sa stalo, že jedného dňa obecný notár povolal obecný výbor a miestnych kultúrnych činiteľov na poradu, na ktorej sa mala pripraviť pôda pre otvorenie meštianskej školy v Kovačici. I keď toto bolo lákavé pre Kovačicu, aj túžbou mnohých občanov, predsa len v období, keď spolu občanom Srbom stredné školy zatvárali, povedomá čiastka prítomných na porade sa uzniesla, že meštianka nám nie je potrebná, ako dôvod sa udali „finančné“ pomery.
S takýmto riešením okupanti neboli spokojní a otázku meštianky znovu dali na denný poriadok pred miestny výbor, kde však kultúrni činitelia neboli prítomní a meštianka obecnému výboru bola proste natisnutá. Aby sa však priepasť medzi Slovákmi a Srbmi neprehlbovala, bolo vybojované to, aby srbský jazyk bol vyučovacím jazykom a aby sa slovenčina vyučovala ako predmet. S takýmto riešením boli Srbi uspokojení, ale okupanti zúrili.
Tŕňom v oku okupantom bola filiálka Československej banky v Kovačici, a preto sa všemožne snažili, aby ju odstránili. Žiadali od účastinárov, aby zmenili meno banky, keď im ani toto nevyhovovalo, žiadali, aby banka bola likvidovaná. Banku mala likvidovať Pantschwoer Volksbanka. Ďalšia požiadavka bola, aby sa utvorila nová slovenská banka. Účastinári Československej banky na svojej porade sa dohodli a vyslovili, že nechcú starú banku likvidovať ani novú vytvoriť, a preto upisovaniu účastinnej banky nedávali žiadnej záruky, a takto záležitosť o založenie novej banky bola odmietnutá.
Ďalšie prenasledovanie banátskych Slovákov a Čechov sa javilo i v tom, že početné československé besedy, ktoré pracovali na zblížení týchto bratských národov, boli rozpustené. Majetok, ktorý tieto besedy vlastnili, bol zhabaný. Poprední činitelia spolkov boli všade stavaní pod policajný dozor, čo znamenalo prinajmenej raz denne sa hlásiť na políciu. Po slovenských dedinách, kde boli čítacie spolky alebo krúžky, pod zámienkou, že sú tieto krúžky a spolky ohniskom komunizmu, ich zavierali. Rádioaparáty, ktoré slúžili čítacím spolkom a krúžkom na vzdelávanie a pobavenie svojich členov a ktoré darovala svojho času ČSR republika, boli zhabané. Bolo teda na všetkom tom robené, čo znemožňovalo myšlienky slobody Československa a bratstva. Ako charakteristický prípad uvádzame prípad v Kovačici, kde boli zatknutí niekoľkí ľudia práve z takéhoto kultúrneho spolku, keď počúvali rádio. Ešte horšie to bolo v českých dedinách, kde povedomý Čech o združovaní ani len myslieť nesmel.
Ťažké okupačné časy boli zhoršované ešte aj tým, že stále rekvirácia potravinových článkov, ako i dobytka, priamo znemožňovala vykonávanie prác, ktoré sa mu imperatívne nakladali. Ponechané potravinové články neboli ani zďaleka dostatočné na to, aby náš človek mal čo len podpriemernú výživu. Napríklad pšenicu nechali robotnému človekovi 72 kg na jeden rok. Ostatné články museli bezpodmienečne pridať okupačným úradom. Mlieko a mliečne produkty boli pre slovenské, ako i pre srbské obyvateľstvo vylúčené, takže úmrtnosť zvlášť malých detí sa zvýšila o 20 – 25 %. Slovenský a český ľud bol orabovaný o všetok dobytok, ďalej o hospodárske stroje, premávkové prostriedky, rádioaparáty a dokonca i o hudobné nástroje.
Slovenský ľud otvoreným spôsobom prejavoval svoj nesúhlas s týmito zločinmi a začal vstupovať do Národno-osloboditeľského hnutia. Vidiac toto, fašistickí okupanti tým zverskejším spôsobom prenasledovali a ničili slovenský živel v Banáte. Týmto vlastne začína masové prenasledovanie. Ako prvou obeťou bol už spomenutý veľký národovec Štefan Valent-Šubarov, ktorého zavraždili a zahrabali vedľa cesty. Nebol to však ojedinelý prípad. Napríklad, ako hovorí zápisnica číslo H-50 o Michalovi Šerkézimu, murárskemu robotníkovi z Petrohradu, ktorého roku 1942 Nemci zastrelili a potom mŕtveho obesili v miestnom parku, kde ho nechali visieť 24 hodín na výstrahu tamojšiemu ľudu. Ďalej zápisnica č. H-64 Marcina Havrana, ktorého po zverskom trýznení spolu so 160 vlastencami zastrelili bez akéhokoľvek rozsudku. Mnoho a mnoho podobných vrážd spáchal okupant v rôznych slovenských dedinkách, ako to uvádzajú zápisnice číslo H-48, H-2, H-1, H-47, H-37 atď. Najväčšou stratou pre našu menšinu bolo odvedenie vynikajúceho člena našej pospolitosti, kovačického rodáka Dr. Janka Bulíka, ktorého podľa výkazu niekoľkých svedkov trýznením usmrtili. Počet týchto obetí, ktoré zavraždili títo samozvaní „nositelia kultúry“, z radov Slovákov a Čechov počíta sa okolo 450 v samom Banáte.
Za najúčelnejší spôsob zastrašovania ľudu slovenského a českého v Banáte okupanti považovali väznenie. Väznili jednotlivcov a skupiny ľudí za najrozličnejšie, či už skutočné, alebo nastolené viny, využívajúc pomstychtivosť domácich Nemcov, Maďarov a ich pomáhačov. Príčiny, ktoré sa v jednotlivých prípadoch vyskytujú, sú obyčajne: politická nespoľahlivosť, ktorá bola najvšeobecnejší zjav, nesúhlas s propagandou „novoeurópskeho poriadku“, nedodržiavanie nariadení okupačných mocností, vyhýbanie sa rekviračným dodávkam, napomáhanie Národno-osloboditeľského hnutia, sabotáž pri prácach, nedodržiavanie „plánovitého hospodárenia“ a vyhýbanie sa, ako aj útek z nútených prác. Okrem toho tieto fašistické úrady využívali aj masové väzenie, čo bolo zvlášť praktikované a po príchode okupantov do Banátu na dennom poriadku. Tak ako rukojemníkov v Kovačici, okupanti zavreli do väznenia 18 Slovákov z Kovačice a Padiny. Podobne sa dialo i v ostatných, tak slovenských, ako i českých dedinách. Zistené je, že takýchto prípadov bolo prevedených vyše osemdesiat, temer všetky bez nejakej podstatnej príčiny, aby sa zastrašoval ľud. Vo všetkých prípadoch väznenia sa snažili vymôcť najsurovejšími spôsobmi: hladom, bitím, fackaním, trhaním vlasov, pichaním ihiel za nechty a všetkými možnými inkvizičnými prostriedkami, ako i posadeným obvinených do elektrického kresla.
Okupanti využívali banátskych Slovákov i na poli hospodárskom; nielenže svojím rozvrhom nútili roľníkov siať rastliny podľa „plánu“, ale okrem nespočítateľných rekvirácií odvádzali nielen jednotlivcov, ale i celé masy ľudu na nútené práce alebo do Reichu, alebo na rôzne práce. Niektorých jednotlivcov nútili na poľné práce na majetkoch banátskych Nemcov týždne, mesiace, ba i celé roky. Takýchto prípadov odvádzania na nútené práce, podľa doposiaľ zozbieraných dát, bolo okolo dvetisíc. Úhrada dennej mzdy pri týchto nútených prácach bola taká mizerná (20 dinárov okupačných), čo nestačilo ani na dvadsať gramov masti a kdeže na ostatné živobytie, odev, obuv, ktorého i tak nebolo. Skutočným faktom je, že práve odvádzanie na nútené práce znamenalo veľký úpadok hospodárstiev slovenských rodín v Banáte. Na práce boli odvádzaní nielen práceschopní muži, ale i ženy a dievčatá. Zavedené boli zvláštne odvodové komisie pre určovanie práceschopnosti, ktoré nemilosrdne i chorých a skutočne neschopných mužov a ženy ohlasovali súcimi na nútené práce. Najčastejšie sa vyskytovalo, že i tá „zákonom určená úhrada“ robotníctvu sa vôbec nevyplácala a robotníctvo po nemeckých majetkoch bolo vystavené osočovaniu, surovým urážkam, často i telesnému trýzneniu. O duševnom ani nehovoriac. Odvádzanie na nútené práce sa dialo obyčajne pod bodákmi a zo vzdialenejších obcí. Vraj pre zamedzenie úteku takému robotníctvu vykázané miesto na spávanie bola temer vo všetkých prípadoch nejaká šopa, cez ktorú vietor fučal na všetky strany, s motiváciou, že je neželateľné, aby nútený robotník kazil vzduch domácemu statku v maštali, čo zvlášť zdôrazňovali. Robotnícka strava nielenže nebola dostatočná, lebo veď nedostatok sa pre stále rekvirácie cítil na všetkých stranách, okrem u Nemcov a Maďarov, ktorí mali výnimočné postavenie, ale bola natoľko zlá, že ľudia nevládali robiť. Zaobchádzanie so slovenským robotníckym ľudom nielenže bolo bezočivé, surové a naduté, ale často až zverské. K prácam najťažšieho druhu sa pristupovalo skutočne „plánovite“ v najnepriaznivejších okolnostiach: počas najsilnejších úrazov, snehových fujavíc, len aby sadistické chúťky okupantov a ich pomáhačov boli čím viac uspokojené.
Od samého začiatku okupácie Banátu nemeckým vojskom kolovali správy, že Maďari prídu okupovať aj toto územie. Tunajší Maďari príchod maďarského vojska čakali aj v našich dedinách, kde začali vyvíjať agitáciu pomocou svojich činiteľov, ba aj zo starého Maďarska sa našli vysokí úradníci v našich slovenských dedinách, ako bol aktívny maďarský plukovník, ktorý sa veľmi snažil získať Slovákov pre ich veci. Nahováral, že je potrebné, keď prídu Maďari, zorganizovať privítanie, s tým, aby sa zoskupili ľudia, ktorých v Báčke neprivítali.
Takýmito spôsobmi sa snažili okupanti zničiť, odnárodniť a naštvať slovenský ľud proti bratskému srbskému národu. To sa im však nepodarilo. Každý spáchaný zločin okupantov a ich pomáhačov zblížil ešte viac srbský a slovenský národ a medzi národom vzrastal silnejší a silnejší odpor. Dnes, keď sme sa oslobodili a keď začína mierová spolupráca a vzájomná pomoc medzi národmi, slovenský ľud si žiada spravodlivý trest pre všetkých vojnových zločincov, aby sa zas nevrátili dni temnej fašistickej poroby.
Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke
