AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová

Zvaliť všetku vinu na civilnú a vojenskú správu a nepodotknúť, že aspoň čiastočnú zodpovednosť nosia i báčski Maďari – fašisti, bolo by nesprávne, lebo v tomto vraždení majú svoj podiel takzvané „smerodajné osoby“ z politického a nacionálneho účinkovania, ktoré aktívne spolupracovali, ak v ničom inom, aspoň v psychickom a nervovom systéme, a ktoré pripravovali pôdu pre razie, ale ktoré zároveň už pred vykonávaním týchto masových zabíjaní chystali ospravedlnenie pre výčiny a pripravovali dôkazy, že to muselo byť.

Po takomto psychologicko-politickom a vojenskom prichystaní svojich zverských výčinov zbabelý okupant Maďar začal masové vraždenie. Slovenský ľud ustrnul a tŕpol počujúc o zverstvách vykonávaných nad bratským srbským ľudom v obciach východnej Báčky. Slovenský ľud si bol toho vedomý, že nenávisť okupanta zasiahne i slovenské obce, očakával v strachu budúce udalosti.

Takto sa priblížil január 1942, keď sa v Novom Sade zjavili plagáty po uliciach, v ktorých bolo oznámené na srbskom a maďarskom jazyku, že vojenské vrchnosti vykonajú prehliadku bytov a raziu, ale nebolo povedané, kedy sa toto uskutoční.

V tejto vyhláške boli udané nariadenia:

1. Zakázaný je voľný pohyb po uliciach a dovolené je chodiť ulicami úradníkom a robotníkom, ktorí sú zamestnaní v mestských a štátnych ustanovizniach. Takíto musia mať na to zvláštne povolenie. Ostatné obyvateľstvo sa môže pohybovať ulicami len v najnutnejších prípadoch, pohybovať ulicami sa môže len pešo a prostred cesty.

2. Zakázaná je každá autobusová a auto premávka.

3. Všetky zábavné miestnosti musia byť zavreté.

4. Zakázaný je akýkoľvek spoločenský život, ako i každé schádzanie sa, ktoré sa nepovoľuje ani v súkromných bytoch.

5. Všetky brány domov musia byť zavreté a majú sa otvoriť len osobám, ktoré vykonávajú domovú prehliadku, cudzie osoby sa nesmú prijímať do domu, ale sa majú hneď odovzdať vrchnosti.

6. Po celý deň okná musia byť zavreté, so spustenými roletami.

7. Zbraň, munícia a výbušný materiál sa má hneď odovzdať vrchnosti, lebo sa bez milosti bude postupovať, u koho sa nájde.

Podľa samého textu sa myslelo oprávnene, že počas razie všetky národnosti budú rovnoprávne a nebude sa robiť národnostný rozdiel. To bol omyl, lebo ako vysvitlo neskoršie z výsluchu žandára Kenyeres Janosa, ktorý sa vyjadril takto: „Dostali sme nariadenie pobiť všetkých Židov a Srbov a ostatných všetkých tých, ktorí nevedeli po maďarsky.“

Takto prišiel 20. január 1942. Večer pred začiatkom razie, keď podplukovník žandársky Gál Lajos povolal všetkých komandantov skupín, ktoré mali kontrolovať žandárske patroly pre vyšetrovanie, zbieranie a vykonávanie razie, a z tej príležitosti im výlučne nariadili, že sa nebude pridržiavať predpisov razie, ale sa má uskutočniť čistenie.

Dňa 21. a 22. januára vykonané razie nedali žiadajúci výsledok, totiž maďarskí funkcionári neboli spokojní s malým počtom obetí. Preto generál Fekete-Halmi Ceidner povedal tieto slová: „Ide o národnú česť a cieľ tejto razie je odveta.“ Na poznámku žand. kap. Dr. Zöldy Mártona: „Čo bude, ak sa na budúci deň zjavia mŕtvole?“ Generál Ceidner odpovedal: „Práve si žiadam, aby boli mŕtvole.“

Aby sa vyhovelo tejto žiadosti, rozhodnuté je ešte 22. januára, že sa inscenuje boj medzi vojskom, žandárstvom a buričmi. Prichystaný je pravý boj pred banskou palotou, v ktorom boli použité juhoslovanské pušky a bomby, ako dôkaz, že sa Nový Sad vzbúril proti maďarským vrchnostiam. Po tomto inscenovanom boji zjavili sa tzv. ranení, ktorí mali na zdravom tele poviazané obväzy a ktorí medzi žandármi a vojskom rozprávali o veľkom boji s buričmi. Mŕtvole vzbúrenecké predstavovali zavraždení občania v prvých dňoch razie.

23. január 1942 bol dňom, v ktorom sa zo všetkých strán ozývali výstrely. Nakoľko sa cez treskúcu zimu dali počuť. Mráz bol -30 °C. Obyvatelia boli odvádzaní na hroby a k Dunaju a tam masovo guľometmi postrieľaní, v mnohých prípadoch v bytoch, vo dvoroch a na uliciach puškou alebo revolverom odstrelení a orabovaní. Tých, ktorí boli zabití v bytoch, vynášali na ulice do snehu a na mráz a odtiaľ na vozoch prevážali na hroby. V nedostatku vozov vojsko zachytávalo mŕtvole za nohy a po snehu odťahovalo na hroby. Na hroboch ich vyzliekali, orabovali o všetko, čo malo akúkoľvek hodnotu. Zlaté veci, ak sa nedali stiahnuť z prsta, odsekli prst. Náušnice jednoducho vytrhli z uší a v mnohých prípadoch sa i zlaté zuby vyrážali z úst.

Títo na takéto zverské spôsoby, bez rozsudku, bez akejkoľvek príčiny zabití, zavraždení, zamordovaní, neboli pochovaní na hroboch, na ktoré boli odnášaní, aby nemali miesto, na ktoré by sa mohol postaviť pomník, aby nebolo miesto, ktoré by sa časom stalo ako Golgota, ku ktorej by neskoršie viedli púte, aby neostalo miesto, hrob, a trebárs spoločný, na ktorý by sa časom postavil pomník, ktorý by sa dvíhal ako výkričník volajúci a hlásajúci celému svetu, že tu na tomto mieste bolo vykonané najväčšie vraždenie, na ktoré sa ľudstvo nepamätá. Preto tieto mŕtvole boli znovu nakladané na nákladné autá a vozy, prenášané k Dunaji, hádzané do vody pod ľad, aby nezostalo po nich ani stopy.


Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke