AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
(Pokračovanie výpovede Jána Gašpara)
„To sa maďarským hordám nepodarilo, lebo tí, ktorých oni tak úžasne v týchto temniciach trýznili, pevne verili, že sa dožijú slobody a že maďarskí kati budú nakoniec potrestaní. Vydržali sme tu v Pešti až do mesiaca januára roku 1943, keď sme boli zase odvedení do Vacova. Tu vo Vacove boli sme v tuhej zime zavretí do chladných temných oddelení, kde bol pod nohami len studený kameň. Strava tu nebola o nič lepšia ako v Pešti a tu sa ešte viac fyzickej práce vyžadovalo, ako bolo vykladanie uhlia do šlepov, pričom vyčerpaní súdruhovia omdlievali a padali na zem mŕtvi. Čo je ešte pozoruhodné napomenúť, je to, že sa vo Vacove muselo ísť do kostola a musela sa spievať maďarská hymna, ktorú sme ani nevedeli, i tu zmučení a natrápení súdruhovia v kostole padali na zem mŕtvi. Poštu, ktorú nám kedy-tedy párkrát dovolili prijať alebo poslať, cenzurovali kňazi, takže sme sa aj na nich museli pozerať ako na každého kata, čo bol poslaný, aby mučil, trýznil a zabíjal ľud.
Pri každej príležitosti tak v Božom chráme, ako aj mimo neho, vždy kritizovali politiku slovanských národov a najviac politiku Sovietskeho zväzu. Toto sa stále opakovalo počas môjho väznenia, pokiaľ som nebol prepustený domov do Petrovca, kde som sa po mojom príchode každý deň prihlasoval v obecnom dome a dvakrát týždenne v žandárskej kasárni, čo trvalo šesť mesiacov. Správanie maďarských žandárov v Petrovci nebolo o nič lepšie ako v Magir kör,“ skončil Ján Gašpar.
Táto zápisnica nám hovorí, aké neľudské zaobchádzanie bolo so Slovákmi a ostatnými antifašistami v Báčke.
Nielen vo väzeniach, ale i v nemocnici ťažko chorých alebo ranených, ako nám hovorí zápisnica číslo B-96 o prípade Jána Kardelisa z Kysáča, v ktorej sa hovorí: Pri jednej zrážke s maďarskými okupantmi bol ťažko ranený dňa 19. novembra 1941 a padol do rúk okupantských honvédov. Títo, keď ho našli polomŕtveho, prvou ich prácou bolo bitie, urážanie na národnej cti. Nezavadzalo im ani to, že bol krížom prestrelený a že mu črevá viseli. Nezavadzalo im ani to, že jestvujú medzinárodné zákony, podľa ktorých zajatí a ranení vojaci sa majú rešpektovať. Ale ho mučili a trýznili, keď sa v tom nasýtili, odviezli ho do nemocnice, kde ho držali štyri mesiace a za celý čas ho držali v osobitnej izbe a trýznili. Keď ho ale 2. marca 1942 odviezli z novosadskej nemocnice len napolo vyliečeného do Somboru, kde ho odsúdili na smrť strieľaním. Keďže bol natoľko slabý od trýznenia a od rany, že nemohol na svojich nohách odísť ani na určené miesto, kde mal byť zastrelený, ale prinútili jeho spoluodsúdencov, aby ho odniesli na miesto popravy, kde ho maďarsko-fašistickí zločinci zastrelili. Maďarskí zločinci sa ešte ani s tým neuspokojili, ale nahovorili jeho starú matku, aby im vyplatila 20-tisíc dinárov predvojnových, s tým, že ho potom prepustia. Keďže im stará matka peniaze vyplatila, povedali jej, že je pozde a že nemôže byť oslobodený od trestu smrti. A tak obrali matku o syna a o peniaze.
I táto zápisnica nám jasne poukazuje na zločinecký postup maďarsko-fašistických okupantov vo vyšetrujúcich a iných väzneniach.
I takýmito spôsobmi sa pokúšali maďarsko-fašistickí okupanti zlomiť antifašistický duch slovanského národa v Báčke. To však nepomohlo a slovenský národ čím ďalej, tým viac odporoval a pristupoval k hnutiu za národné oslobodenie. Čím ďalej, tým viac Slováci vstupovali do partizánskych oddielov a tí, čo ostávali doma, pomáhali v skrývaní partizánov.
RAZIE
Okupant vo svojich zverstvách, pretože sa mu zdalo, že trýznenie, mučenie a vraždenie, ktoré sprevádzal vo väzeniach a koncentračných táboroch, nebolo dostatočné, aby pokorilo, zastrašilo a urobilo poddajným slovenský národ v Báčke, vymyslel najúčinnejší prostriedok, ako preriediť Slovanov, a začal vykonávať razie.
Tieto razie boli chystané politicky a vojensky už na konci roku 1941, a preto, aby mal pre toto nejaké ospravedlnenie, okupant rozširoval správy o výčinoch slovenských elementov, obviňujúc ich, že chystajú nejaký ozbrojený útok na Maďarov a Nemcov.
Nespokojnosť rástla a okupant nič nepodujal, aby túto nespokojnosť, obľahčením podjarmeného ľudu, paralyzoval, ba práve naopak, túto nespokojnosť ešte vydrážďoval a za hrozné výčiny uskutočnené počas razie zodpovední sú nie jednotlivci, ale celý režim maďarsko-fašistického štátu. Zodpovednosť za tieto vraždy a násilenstvá tak isto, ako sú zodpovední maďarsko-fašistickí honvédi a dôstojníci, sú za to zodpovedné i civilné úrady začnúc od samej vlády, až po všetkých vedúcich úradníkov, tým prv, že už vtedy, keď sa chystalo k týmto brachiálnym zverstvám, bola zavedená civilná správa v Báčke. Ale zodpovednosť za tieto zločiny znáša i tunajšie maďarsko-fašistické obyvateľstvo, ktoré či už aktívne účinkovalo v masakroch/vo vraždách, alebo v prípravách rozširovania rôznych zverstiev.
Za razie sú zodpovední všetci najvyšší funkcionári maďarského štátu, ktorí o tom vedeli, museli vedieť, ktorí na to dali svoje povolenie. Oni museli dať toto povolenie, lebo sa nemôže ani len zamyslieť, žeby daktorý veľký župan, okresný starosta alebo niektorý komandant mohol na svoju päsť a na svoju zodpovednosť vyvraždiť toľko pokojamilovného obyvateľstva.
Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke
