AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
Do armády sa dostávali i takí, proti ktorým nemali žiadny usvedčujúci materiál, ale ich dovliekli iba na základe udania miestneho notára alebo iného svojho dôverníka (poznamenávame, že notár bol takmer neobmedzeným pánom obce, ktorý predstavoval mocenskú základnú bunku maďarskej politickej moci a administratívneho aparátu). V takom prípade nešťastníka hrozne vymlátili a potom pustili domov.
Osud jednotlivcov, ktorí sa dostali pred súd, bol ten, že ich odsúdili buďto na smrť, dlhodobý žalár, krátkodobý žalár, alebo ich oslobodili. Počet tých Slovákov, ktorí prešli cez armádu, vynáša vyše 300 osôb. Z týchto niektorí boli odsúdení na smrť, niektorí na žalár a malý počet z nich bol oslobodený.
Najpozoruhodnejší prípad hromadnej popravy sa stal v Petrovci. Po hroznom trýznení v zlopovestnej armáde ôsmi mladíci (šiesti boli Slováci z Petrovca a dvaja Srbi z okolia Petrovca), študenti, remeselníci a roľníci, boli obžalovaní z vlastizrady. Súdení boli súdom hlavného generalštábu a odsúdení na smrť. Smrtný výrok bol vykonaný verejným obesením v Petrovci.
Z hore uvedeného vidno, nakoľko slovenský ľud žijúci v Báčke musel trpieť počas štvorročnej poroby. Boli také osoby, ktoré boli 5- – 6-krát v takej mučiarni, ako bola novosadská armáda, kde ľudia prosili a volili by si radšej smrť, ako prežiť ešte jeden deň, v ktorom by mali prežívať znovu také trýznenie.
Čo mohlo uchovať Zuzanu Kardelisovú, ktorá bola šesťkrát v tejto mučiarni v armáde a až 10 – 15 dní takto mučená a trýznená? Uchovala ju len pevná viera vo víťazstvo pravdy nad temným fašizmom, ktorému cieľ bol takýmto spôsobom vyničiť slovanské a ostatné mierumilovné národy.
Tá istá viera udržala i stovky Slovákov, ktorí nepodľahli maďarsko-fašistickej beštialite.
Tieto obete fašizmu si žiadajú, aby maďarsko-fašistickí vinníci boli potrestaní spravodlivo, tak ako si to zaslúžili.
VÄZNENIE
Po ťažkom trýznení a pobyte vo vyšetrujúcej väzbe, ktoré obyčajne trvalo veľmi dlho, obete boli predvedené pred súd, kde im bol vynesený rozsudok. Súdenie nebolo podľa pravdy, ale podľa ľubovôle sudcov. Keď bola osoba obvinená, že je národnostne povedomá, alebo orientovaná antifašisticky, bez toho, aby boli konkrétne doklady o jej vine, obeť bola odsúdená na viac- alebo menejročné väznenie.
Tých, ktorí boli odsúdení na žalár, odvádzali v reťaziach, za silného žandárskeho sprievodu. Najviac boli žalárovaní v Segedíne a Satoraljujhely. V rokoch 1943/44 maďarské vojenské vrchnosti uväznených odvádzali na Východný front, kde ich ako zberateľov mín postavili na najohrozenejšie miesta, takže mnohí z nich tam zahynuli. Ženy boli žalárované v Mária Nostra.
Zaobchádzanie s uväznenými Slovákmi v žalároch bolo surové, neľudské a nadmieru urážlivé. Najhorší režim bol v Satoraljaujhely, kde sa následkom toho väzni vzbúrili. Vzbura bola však surovo potlačená. Tých, čo nezahynuli v boji, popravili po potlačení vzbury (prípad Vladimíra Šustera a iných).
Aj v iných žalároch bolo podobne zle, o čom nám jasne hovorí číslo zápisnice B – 123 o prípade Jána Gašpara, ktorý hovorí: „Bol som uväznený v novembri 1942 v okresnom žalári v Novom Sade, kde nás ,vítaliʻ slovami, že nás naučia poriadku a ctiť maďarské úrady, ktoré sa vraj starajú o náš každodenný život a chlieb. Vo väzení izby boli malé, ktoré podľa svojej kubatúry mohli prijať najviac šesť osôb, a nás tam bolo osemnásť. Strava bola mizerná, tú sme prijímali dvakrát denne a mnohokrát sa ani všetkým nedostalo. Z Nového Sadu sme boli odvlečení do Budapešti, do väzenia Margit-kör utca 85. Hneď po príchode do väzenia tak strážnici, ako aj vedúci samotného väzenia, keď videli, že sme z Báčky, ,vítaliʻ nás slovami, že či nebolo dosť miesta v Dunaji a Tise pre nás a že maďarský chlieb jeme a nepoddávame sa okupantskej moci. Tak hrubo sypali stále na nás narážky a doviedli nás do takej psychózy, že náš život je skončený, čo sme za krátky čas pocítili tak duševne, ako i telesne. Strava tam bola úžasne mizerná, že človek žijúci v tom žalári štrnásť mesiacov nebol schopný na ďalší život, lebo podľahol všelijakým chorobám. To, čo bolo tam najťažšie, bolo zaobchádzanie vojakov, ktorí boli tam ako strážnici, že človek nesmel ani slova prehovoriť, a ak spozorovali, že niektorý z väzňov prehovoril slovo, hneď bol zobraný na výsluch, kde bol trestaný, a to ak sa ešte priznal, že prehovoril a ak obsah nebol pre nich priaznivý, tak ho dali hneď do zvláštnej „jednotky“, čiže mračnici, kde nedostal vodu a stravu žiadnu. Po troch, šiestich, dvanástich dňoch a keď vydržal ten trest nad trestom, nebol súci sám seba ovládať. Takí vypadal každý – nič nevidel, priam oslepol, ohluchol a nemal sily ani v jazyku, aby mohol slova prehovoriť.
Takýmito spôsobmi sa pokúšali maďarsko-fašistické horthyovské hordy zničiť odpor mierumilovného a demokratického pokrokového ľudu.“
Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke
