AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová
Sám priebeh výsluchu sa dial takto:
Keď sa obžalovaný s obžalobou nezhodoval, začali ho zauškovať, kopať a hrozne nadávať. Ak sa ani potom nepriznal, rozkázali mu vyzuť sa (vyzuť sa, to nebol žiadny problém, raz-dva bolo hotové, lebo zatknutým hneď pri vstupe do armády zobrali šnurovačky a predmety, ktorými by si mohli na tele ublížiť, prípadne pomocou ktorých by mohli spáchať samovraždu). Keď bol vyzutý, zviazali mu za chrbtom ruky, povalili horeznačky na lavicu tak, aby mu nohy z lavice trčali, potom ho priviazali na niekoľkých miestach remeňmi o lavicu, že sa ani pohnúť nemohol. Keď s tým boli hotoví, za neprestajných nadávok jeden z nich mu zapchal kabátom ústa alebo mu jednoducho sadol na prsia a jednou rukou mu zapchal ústa. Druhý vzal palicu a už aj začal mlátiť palicou po podošvách z celej sily. Keď jeden vystal, pokračoval v bití iný, a tak to šlo, kým nešťastná obeť nezamdlievala. Pri prvom bití robili i prestávky, ktoré boli vyplnené ukrutným ponižovaním. Napr. keď obeť sotva stála na nohách, rozkázali jej, aby ukázala, ako sa tancuje srbské kolo, ako čardáš, foxtrott, ako tancuje medveď na retiazke. Po prestávke sa v bitke pokračovalo. Keď už podošvy veľmi zapuchli a zabehli krvou, bili po nohách nad kolenami, po stehnách a po zadnej časti tela. Potom nasledoval zase tanec alebo preskakovanie topánok, lavice alebo štveranie po stene. Keď obeť ustávala, kopali ju, bili gumou po hlave, chrbte a inde. Ak ani po druhom sa obžalovaný nepriznal, rozkázali mu vystrieť dlane, aby mu potom namerali na ne dvadsať do štyridsať hrozných úderov. Zničenú obeť duševne a telesne zvyčajne museli takmer vyniesť do miestnosti, odkiaľ ju priviedli. Ale miera utrpenia tým naplnená ešte nebola. Keď sa obžalovaný vrátil na predošlé svoje miesto, nedovolili mu ani sadnúť, ani vodu piť najmenej jednu hodinu.
Poznamenávame, že sa hlas nešťastných obetí rozliehal po celej budove a doliehal do všetkých izieb. To však patrilo do ich programu, lebo tým chceli vplývať na ostatných nešťastníkov, chceli ich na ten spôsob zlomiť a prinútiť, aby sa priznali.
Aby sa vonkajší svet nedozvedel o hrôzach, ktoré sa v tej budove dejú, kedykoľvek bol výsluch, na balkóne budovy hrala vojenská hudba.
Nasledujúci výsluch bol niekedy hneď na druhý deň, ale niekedy aj o týždeň. Pri druhom výsluchu trýznenie už bolo kombinované. Bitka gumenou palicou ako predtým, pichanie ihly pod nechty a potom bitie po pohlavných údoch. To všetko sa dialo odrazu, súčasne. Týranú osobu potom vypočúvali. Pri treťom, štvrtom a ďalšom výsluchu spôsoby týrania boli ešte komplikovanejšie. Vrcholom trýznenia bolo elektrizovanie. Pri výsluchu žien a dievčat okupanti sa dopúšťali znásilňovania. I keď platilo pravidlo, že počas výsluchu a následkom výsluchu obeť nesmie zomrieť, stalo sa tak vo viacerých prípadoch.
(Na dôkaz pravdivosti nášho tvrdenia poukazujeme na výpovede v zápisniciach tu pripojených pod č. 92, 232 a 462).
Pri výsluchu vždy bola zostavovaná zápisnica, ktorú obžalovaný musel vlastnoručne podpísať. Keď sa zdráhal to urobiť, zápisnicu podpísať nechcel, vystavoval sa tomu nebezpečenstvu, že bude ďalej trýznený, až do zamdlenia.
Keď obžalovaný zápisnicu podpísal (a podpísali ju mnohí iba preto, aby sa vyhli ďalšiemu trýzneniu), očakávať mohli súd.
Komu nemohli nič dokázať, pustili ho na slobodu. Predtým však musel podpísať osvedčenie, že v armáde nebol trýznený a bitý. Vyhrážali mu preto, že ak by niečo takého rozprával, zase sa dostane do armády. V prípade, že sa obžalovanému dokázala iba malá vina, bol prepustený na slobodu a postavený pod policajný dozor.
Keď bolo v otázke ťažšie podozrenie, obeť sa dostala pred štatariálny súd (rögtön biraskodás).
DRUHY A PRÁCA VOJENSKÝCH SÚDOV
Vojenské súdy okupanta boli dvojaké: súdy, ktoré boli iba formálne, a súdy, ktoré boli nielen formálne, ale i obsahové.
Po utvorení V/1 vyšetrujúceho oddelenia, t. j. po 1. 7. 1941, organizované boli skutočné vojenské súdy. To boli:
- Štatariálne súdy (rögtön biraskodás),
2. Súdy hlavného generalštábu a
3. Riadny vojenský súd V. armádneho zboru v Segedíne.
Štatariálne súdy boli vo väčších mestách. Pozostávali z piatich členov, z ktorých jeden viedol a druhý im predsedal. Pred tento súd sa obyčajne dostávali všetci obžalovaní z armády.
Obžalobu zastupoval vojenský štátny žalobca. Obžalovaného obhajoval vojenskými vrchnosťami postavený obhajca. Tieto súdy boli organizované na základe vyhlášky Bélu Novakovića, podmaršala a hlavného veliteľa južného vojska, ktorý mal neobmedzenú moc pre spravovanie okupovanej Báčky. V prípade smrtného výroku právo omilostenia bolo prenesené z regenta Hortyho na Novakovića. Tento súd fungoval iba počas trvania obliehania. Po jeho zrušení zrušené boli aj štatariálne súdy.
Zostali iba dva súdy: súd hlavného generalštábu a segedínsky vojenský súd. Ťažšie veci a prípady súrnej povahy pojednával prvý a veci menšieho významu sa dostávali pred riadny vojenský súd v Segedíne. Súd hlavného generalštábu nemal stále sídlo, vysielaný bol podľa potreby. Obžalovaní z armády, po absolvovaní kurzu trýznenia, museli čakať na príchod súdu hlavného generalštábu, ktorý potom pojednával ich obžalobu. To vyčkávanie trvalo niekedy hodne dlho, i do 10 – 15 týždňov.
