AUTORKA: Danuška Berediová-Banovićová

Keď maďarsko-fašistickí okupanti okupovali Báčku, tak si hneď prisvojili všetky suverénne práva nad týmto severným juhoslovanským krajom. V množstve spáchaných zločinov, ktoré spáchali maďarskí fašistickí okupanti pre uskutočňovanie svojich vojenských, politických a hospodárskych cieľov, zvlášť sa vytyčuje násilné odvádzanie Slovanov na nútené práce, v spojení so sprevádzaním svojich vojenských imperialistických plánov.

Ako prostriedok na ničenie nenávidených Slovanov maďarskí okupanti využívali odvádzanie na nútené práce Slovanov vo svojich záujmoch a proti ich vlasti. Boli mienky, že tým spôsobom uskutočnia ich zničenie.

V roku 1942 začali násilne odvádzať slovenských ľudí, staršie ročníky, do pozadia na fronte.

Tu sa maďarskí okupanti chopili hneď svojho stredovekého spôsobu a začali sa považovať za veľkopánov a so Slovákmi zaobchádzali ako s otrokmi. V pozadí frontu boli zaradení na najhoršie a najťažšie práce, ako boli práce v baniach, na letiskách, továrňach a v kameňolomoch. Tu museli pracovať vo dne a v noci. Trýznili ich hladom, bili a urážali na národnej cti. Dávali im určenú prácu a potom im povedali, že keď ju skončia, dostanú jedlo. Práca sa niekedy otiahla cez celý deň a noc, bez oddychu, a tu ich držali takých vyhladovaných a slabých bez jedla. Po ťažkých prácach nemali ani trochu oddychu.

Tento čas si vybrala „maďarská vyššia rada“ na trýznenie a bitie „slovenských otrokov“, ako to oni nazývali. Slovenských ľudí trýznili pre najmenšie príčiny, ako bolo kupovanie stravy alebo rozhovor v slovenskej reči, o čom nám jasne hovorí zápisnica číslo H-159. So svojím trýznením a bitím nezaostali ani trochu za svojimi stredovekými tyranskými predkami.

Ako nám hovorí zápisnica číslo H-343, Ondreja Pavloviča tak zbili, len preto, že bol Slovák, až mu zlámali nohu a nechali ho ležať v maštali na mokrej slame bez akéhokoľvek lekárskeho dozoru, takže zostal chromý na celý život.

Takéto zločiny konali nad tisíckami Slovákov, takže mnohí nechali svoje kosti na území tyranského Maďarska. V pracovných jednotkách na fronte nezaostávali s trýznením, bitím, ale zaobchádzali ešte horšie, dávali Slovákov na najnebezpečnejšie miesta, na vyberanie mín, osádzanie pichľavých drôtov medzi frontami a kopanie zákopov. Na takéto práce ich vyháňali medzi fronty, počas najtuhších bojov, kde mnohí nechali svoje životy. Zo zápisnice číslo H-92 uvádzame výpoveď Tomáša Ponigera z Petrovca: „Bol som maďarským okupantom násilne odvedený na nútenú prácu, k pracovnej jednotke číslo 5025. Tu som pracoval na najťažších opevňovacích prácach pred frontom. Strava kedy bola, kedy nie, boli časy, že sme i päť – šesť dní stravu nedostávali. Spávali sme v horách, zväčša pod otvoreným nebom. Takto mučení hladom a nespavosťou a medzi dvoma frontami bol som telesne i duševne celkom vyčerpaný a na zdraví podlomený.“

Týmito vyššími uvedenými spôsobmi chceli zničiť, odnárodniť a získať slovenský ľud pre uskutočňovanie svojej zločineckej politiky.

Ale slovenský ľud sa im nepoddal. Nezakolísal ani pri najhroznejších zločinoch, ktoré páchali maďarsko-hortiovské fašistické bandy na ňom. Zostal verný tradíciám slovanských národov. Zúčastnil sa veľkej osloboditeľskej vojny a dopomohol k zničeniu fašistickej hyeny, spolu s bratskými juhoslovanskými národmi na čele s najväčším bojovníkom za ľudské práva a demokracie celého sveta, bratským Sovietskym zväzom.

ODNÁRODŇOVANIE

Celkové politické, spoločenské konanie a snaženie okupantov všetky opatrenia na ktoromkoľvek poli mali základný cieľ – násilné odnárodňovanie nášho slovenského živlu v Báčke. Toto všetko sa prejavovalo v úradoch, v cirkvách, v školách, zastavením činnosti všetkých kultúrnych a telocvičných spolkov, zakladaním nových maďarských spolkov, nútený nákup maďarských kníh a novín, odoberanie rozhlasových prístrojov a iné. Celkove máme zaznamenaných 104 prípadov pokusov násilného odnárodňovania.

Násilné odnárodňovanie sa dialo hneď po našich obecných úradoch. Úradníci boli prepúšťaní, pozbavení živobytia a na ich miesto postavení Maďari. V úradoch sa počas celej okupácie žiadalo hovoriť po maďarsky. Keď sa človek domáhal svojich práv, nechceli ho vypočuť, ak nehovoril po maďarsky, hoci i mal na to zákonné právo. Pre tých, ktorí sa nerozprávali po maďarsky, mali zvláštne spôsoby zaobchádzania. Vždy boli pohotoví nadávať, urážať, ako napr. buta Tót, nebeszélyen fa nyelven, bödös Tot meg in beszél a fa nyelva, magyar kenyeret eszel atď. Osoby, ktoré prejavovali záujem o maďarizačné snahy okupanta a tieto snahy podporovali, odmeňovali ich rôznymi spôsobmi, a naopak, osoby, ktoré sa správali indiferentne alebo sa dokonca stavali proti snahám, prenasledovali, a kde mohli, ukracovali ich práva. Osobám, svojim prívržencom, poskytovali rôzne výhody, prideľovali rôzny materiál, ako napr. topánky, súkna, plátno, ponožky a iné veci, ako i rôzne zárobkové možnosti. Naproti tomu na druhej strane ukracovali osoby, ktoré sa im nezdali dosť im naklonené, i o práva, ktoré patrili každému občanovi bez výnimky.

Príchodom okupanta do Báčky bola zastavená celková činnosť všetkých našich kultúrnych ustanovizní (Matice slovenskej, miestnych výborov Matice slovenskej, čítacích spolkov, krúžkov, čitární a spevokolov, telocvičných spolkov, sokolských jednôt a športových klubov). Zväčša majetok týchto ustanovizní bol zhabaný, zničený alebo daný maďarským spolkom, ktoré boli neskoršie založené.

Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarsko-fašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke, Zápisnica výpovede Ondreja Pavloviča